Ostatné tri štúdiovky pred vystúpením v Sydney rozhodne nenaznačili, v akej koncertnej forme sa ANATHEMA nachádza. Oslavné prívlastky – prirovnávajúce liverpoolskych (dnes už asi len) rockerov nielen k PORCUPINE TREE, ale i k PINK FLOYD či KING CRIMSON – vyzerali ako zúfalý marketing. A aj keď k druhým a tretím menovaným majú bratia Cavanaghovci stále ďaleko, k tým prvým prekvapivo ani nie.

1) Schopnosť namiešať playlist

Na umení namixovať vyvážený setlist dokázala ANATEMA stavať vždy. Ani dnes to nie je inak: bolo by naivné čakať, že „Distant Satellites“, „Weather Systems“ a „We´re Here Because We´re Here“ budú opomenuté, no to, že trebárs z novinky odznie presne toľko skladieb ako z „Judgement“, prekvapením bolo.

A aj keď v Sydney sa na „Sleepless“ nedostalo (na rozdiel od Brisbane), nielen záverečná „Fragile Dreams“ potvrdila, že ANATHEMA vie veľmi dobre, kto sú jej fanúšikovia.

2) Bubenícka rošáda

Bubeník John Douglas zručnosťou k pilierom kapely nepatril nikdy. „Odsun“ na pozíciu perkusionistu sa môže zdať ako rana z milosti: lenže v strede playlistu umiestnená tanečná „The Storm Before The Calm“ a nežná „Universal“ dokázali, že Douglas – oslobodený od bubeníckeho bremena – sa stal Cavanaghovcom rovnocenným skladateľským partnerom.

Zato multiinštrumentalista Daniel Cardoso (o.i. HEAD CONTROL SYSTEM, Anneke van Giersbergen) zo svojej za sklom schovanej bubeníckej stoličky istil ANATHEMU spôsobom doteraz nevídaným. Jeho razancia i variabilita boli spolu s basgitarovým istením Jamieho, tretieho z bratov Cavanaghovcov (ktorý sa z pozície predaja merchu skutočne vypracoval) chrbtovou kosťou vystúpenia.

3) Lee Douglas

Dávno preč sú časy, keď bola Lee „len“ vokalistkou. Dnes je Vincentovi viac než vyrovnanou frontmankou, pôsobiacou sebavedomejšie, dynamickejšie a krajšie než kedykoľvek predtým. Aj keď nie všetky položky playlistu so ženským spevom počítajú, dvojblok „Closer“ a titulná položka „A Natural Disaster“ patrili k vrcholom koncertu aj vďaka nej.

4) Danny a Vinnie a ich návrat na zem

Možno je to štyridsiatkou na krku, no zdá sa, že ťahúni ANATHEMY nosia nos menej vysoko než pred piatimi rokmi. Preč sú časy úprimných, no neohrabaných coverov od BEATLES po PINK FLOYD. Preč sú doby Vincenta len s námahou zvládajúceho vlastné party. A preč je nasratý umelec Danny, ktorého publikum nedokáže doceniť.

Kým v obligátnej koženej bunde odetý Vincent stále hrá part rozorvaného mládenca – a strúha pri tom skutočne impresívne pózy – robí tak na pozadí perfektného speváckeho výkonu, stopercetne si vedomý vlastných limitov.

Danny sa oproti minulosti stiahol do pozadia a hrať za seba necháva klávesy a gitaru: lámanie introverta cez koleno sa nekoná a vizuálne upúta už len dreadmi. A dobrou náladou.

A tak je v konečnom dôsledku koncert ANATHEMY dnes omnoho viac „o skupine“ než kedykoľvek predtým.

5) Publikum

Možno to bolo tým, že v Austrálii sa Liverpoolčania objavili vôbec po prvýkrát. Bez ohľadu na dôvody zhruba tisícka fanúšikov vytvorila elektrizujúcu a vďačnú atmosféru od začiatku do konca. Zborové spievanie s kapelou, nefalšované nadšenie zo skladieb bez ohľadu na to, z ktorého obdobia histórie ANATHEMA práve naberala, a vskutku vyvážená vzorka – vekovo, etnicky i „kultúrne“ – boli posledným, no snáď najsilnejším dôkazom toho, že britská šestica má toho povedať viac, než by namrzení starí metaloví recenzenti boli ochotní priznať.

ANATHEMA, 22. august 2014, Metro Theatre, Sydney